Po počiatočnom období oboznamovania sa s pomermi a so životom v kláštore som s hrôzou zistil, ze všetko je inak. Môj zenový majster (držiteľ línií Soto a Rinzai) so mnou vôbec nevtipkoval, neukazoval mi žiadnu zo svojich vznešených hĺbok prebudeného poznania, takpovediac absolútne na mňa sral. Nanajvýš, ak som sa ho snažil vyprovokovať či už nejakou zámernou alebo nezámernou myšlienkou či akciou, nanajvýš prehodil či naznačil čosi v štýle, že som proste idiot.

Bol som z toho na ohromných rozpakoch: na jednej strane som si bol vedomý toho, že som (predsa len aspoň kúsok) dobrý – čo-to o buddhizme a zene som vedel, a musel to vedieť predsa aj on, veď napokon ma on sám do kláštora pozval, on zo mňa chcel urobiť mnícha (na našom prvom stretnutí sa jasne vyjadril, že je pre mňa najvyšší čas, aby som sa konečne stal mníchom, a to vôbec prvým belochom, ktorý ordinoval na Taiwane), dokonca mi zaplatil i letenku na Taiwan – ale na druhej strane svojím konaním absolútne negoval všetky moje predstavy (o zenovom majstrovi či o vzťahu medzi majstrom a jeho študentom), nechal ma úplne napospas mojim problémom a môjmu trápeniu so zenom. Je síce pravda, že takto sa choval ku všetkým svojim mníchom (zase až taká veľká výnimka medzi nimi som nebol), ale predsa, zarážalo ma, že v debatách s prostými vidiečanmi, ženičkami z domácností či so vznešenými návštevníkmi (napríklad s politikmi či buddhológmi z amerických univerzít) sa smial, bol vtipný, presne tak, ako to je v tých pôvabných knižkách o skvelých zenových majstroch, tých báječných chlapíkoch, ktorí sršia ostrovtipom. Samozrejme, začal som si myslieť, že v skutočnosti existujú zeny dva: jeden taký normálny, kláštorný, bežná rutina, a druhý, smejúci sa zen, ktorý je výsledkom dlhoročnej praxe, pravého prebudenia, získaného poznania. Takže som sa ešte usilovnejšie vrhol do praxe, pokúšal som sa odhodiť celú tú európsku bagáž, stať sa Číňanom, stať sa skutočným a nefalšovaným (európskou kultúrou) zenovým mníchom, dosiahnuť poznanie a byť free, ostrovtipný, smejúci sa.

Lenže mesiace ubiehali, roky plynuli a denná rutina ma ubíjala, celý ten život bol krajne jednotvárny, až neznesiteľný: každý deň 13 hodín praxe, 6 hodín spánku, 5 hodín na jedlo a hygienu. Deň po dni, týždeň po týždni, mesiac po mesiaci, rok po roku, furt to isté… Ranná meditácia, ranná ceremónia, raňajky, práca, obedňajšia ceremónia, obed, poklony, meditácie, večerná ceremónia, večerná meditácia, furt a furt, kde je panebože ten zen? Ubíjalo ma to tak veľmi, až som dospel k presvedčeniu, ze život v kláštore je (nielen) pre mňa vyslovene škodlivý, že pomaly, ale iste začínam duchovne zakrnievať, krpatieť, strácať svoje intelektuálne schopnosti, lesk svojej osobnosti, že to so zenom nemá vôbec nič spoločné, že moji spolubratia sú živé mŕtvoly a ja som na najlepšej ceste stať sa podobným zombiem. Nakoniec som z kláštora odišiel a istý čas žil ako mních “na voľnej nohe”, venoval sa svojím koníčkom a pokračoval v meditáciách po svojom. Neskôr som sa zoznámil s Ven. Ming Ting(om), ktorý ma napokon presvedčil, že mních by predsa len mal žiť v kláštore a tak som sa nasťahoval k nemu a on sa stal mojím druhým hlavným učiteľom. Obaja moji majstri boli takmer úplné protipóly – prvý bol akademický typ (bývalý univerzitný profesor, napísal vyše osemdesiat kníh o buddhizme, z ktorých asi dvadsať bolo preložených aj do angličtiny), druhý bol totálny analfabet, ktorý všetko svoje poznanie získal veľmi prostým spôsobom – keďže nevedel prečítať ani ten najjednoduchší úryvok zo šlabikára, jednoducho sa nechal zamurovať do izbietky a nevyšiel z nej po celých dlhých desať rokov. Kým ten prvý svojim mníchom dennodenne prednášal skvosty Buddhovej náuky, ten druhý bol ochotný otvoriť ústa a zamrmlať nejakú nezrozumiteľnú vetu iba v nedeľu, keď prišli na návštevu roľníci, ktorí žili v relatívnej blízkosti kláštora (ktorý bol v horách mimo mesta). Keďže stabilne tam žili okrem “starkého” a mňa iba dve či tri mníšky, nevdojak sa medzi “starkým” a mnou začalo vytvárať puto spolubytia (čosi o hodne viac než spolužitia), díval som sa ako stojí, sedí, chodí, spí, pije čaj a ští, či ako sa díva, ako sa umýva, ako kašle a utiera si sople, ako je smutný či veselý, a pomaličky, zhruba po ôsmich či ktoviekoľkých rokoch môjho mníšskeho života som začal chápať, o čom buddhizmus a zen vlastne sú.

Je obecne známe, že Buddha sa nikdy nesmial a nikdy si zo seba žiadnu srandu nerobil, práve naopak. Rovnako je známe, že mal problémy so zažívaním, napríklad Maháparinirvána sútra popisuje jednu takú krutú nevoľnosť, ktorú si ale napokon sám vyliečil jej potlačením silou svojej vôle. Maháparinirvána sútra tiež píše, že Buddha napokon zomrel (samozrejme vedome, prajúc si to) na otravu zažívacieho traktu buď skazeným bravčovým mäsom, alebo hubami, ktoré rastú pod zemou a ľudia ich vyhľadávajú za pomoci ošípaných (daný termín v texte nie je jednoznačný a dá sa vykladať oboma spôsobmi). Niekto sa teraz môže nazdávať, že keby častejšie píjaval mätový čajíček, možno by k tomu nedošlo. Ale nie je to tak – všetci umrieme, pretože ako tvrdil Buddha, všetko zložené sa musí rozpojiť. Otázkou iba je, kedy a za akých okolností. Buddha (aspoň podľa doložených textov, resp. podľa toho, čo z nich vyplýva) si mohol vybrať a sám si vybral čas svojej smrti, my ostatní si to nemôžeme dovoliť len tak ľahko. Domnievam sa, že zen vznikol práve z týchto dôvodov, aby ľudia neumierali príliš rýchlo pod vplyvom suchopárneho buddhizmu. Keď totiž Buddha raz mal mať prednášku k mníchom, cítil sa úplne blbo (žalúdočné problémy) a tak sa iba opýtal nejakú otázku, dúfajúc, že niekoho z mníchov prinúti k monológu a on si bude môcť dať pohov. Samozrejme, nikto odpovedať nevedel a všetci tam sedeli ako zarezaní. Kašjapa, ktorý bol nahluchlý a preto nerozumejúc, na čo sa Buddha pýta, si myslel, že Buddha sa pýta, či má niekto niečo poruke na odstránenie žalúdočných problémov, a tak pozdvihol kvetinu (pravdepodobne mätu), naznačujúc, že Buddha by si mal lognúť z mätového čajíčku. Keďže Buddha vedel, že Kašjapa je hluchý ako poleno, že vôbec nevie o čom je reč a teda je úplne mimo, iba sa pousmial, pretože bol šťastný, že aspoň takto sa môže vykrútiť z povinností prednášať a že sa môže venovať svojmu boľavému bruchu, načo sa Kašjapa, mysliac si, že ho Buddha tým raritným pousmiatím vyzýva k smiechu, rozrehlil na plné kolo – a zen bol na svete. Toľkoto legendy. V skutočnosti, ako som už naznačil vyššie, zen vychádza z buddhizmu, avšak sústreďuje sa na otázku smrti (ktorá u Buddhu nebola dôležitá a preto ju neriešil). Úlohou zenu je smiať sa a tak odvrátiť prípadné žalúdočné problémy, ktoré vedú k predčasnej smrti, vyplývajúcej zo serióznosti a smrteľnej vážnosti Buddhovho učenia. Od Kašjapu vedie línia zenu až k Bodhidharmovi, ktorý prišiel do Číny a mal nezhodu s čínskym cisárom, prívržencom ortodoxného (rozumej smrteľne vážneho) buddhizmu a tak strávil deväť rokov pochechtávaním sa z cisára a jeho buddhizmu – pre istotu v jaskyni, aby ho nikto nevidel. Legendy hovoria, že aj Bodhidharma napokon umrel, ale určitý čas po tom, čo ho pochovali, sa objavil akýsi chlapík, ktorý tvrdil, že ho stretol kdesi ďaleko na ceste do Indie, s jedným sandálom a pochechtávajúceho sa. Tak otvorili jeho hrob – a naozaj, bol tam iba jeden sandál. Očividne Bodhidharmovi jeho deväťročný smiech pomohol k prekonaniu smrti (či pri tom aj pil mätový čajíček, nie je známe). Línia zenu potom vedie až k Chuej-neng(ovi), ktorý sa stal najväčším patriarchom čínskeho čchanu (zenu), pretože, ako sa v zenových kruhoch hovorí, buddhizmu vôbec nerozumel a iba sa chechtal nad prílišnou serióznosťou a smrteľnou vážnosťou buddhistov. Jeho uciteľ sa mu snažil vštípiť aspoň základy buddhizmu, avšak Chuej-neng stále ničomu nerozumel a iba sa smial, ake hlúposti ten jeho učiteľ vykladá o nejakom buddhizme, až napokon jeho učiteľ rezignoval, v zúfalstve mu odovzdal róbu a misku a poslal ho preč, len aby ho už mal definitívne z krku. Chuej-neng sa tak stal šiestym patriarchom čínskeho zenu a začal raziť teóriu okamžitého či náhleho osvietenia (na rozdiel od osvietenia postupného), ktorá celkom očividne vychádza z okamžitého či náhleho výbuchu smiechu po dobrom vtipe. Táto teória sa neskôr stala ústredným pilierom zenu a preto sa celkom oprávnene tvrdí, že zen znamená smiech, a to okamžitý či náhly smiech. Nie je to však celkom tak, netreba zabúdať na pravú a pôvodnú funkciu zenu – odstránenie žalúdočných problémov ortodoxných buddhistov. Najlepšie v kombinácii s mätovým čajíčkom, ako už naznačoval Kašjapa.

Zen má oproti tradičnému buddhizmu celý rad nesporných výhod: môže ho pochopiť každý, a obzvlášť na Západe (rozumej Slovensku) takpovediac instantne, nie je nutný dlhoročný pobyt v kláštoroch, stačí krátkodobá návšteva či dokonca ani to nie, úplne postačí nejaký prednášateľ, ktorý si o tom veselom zene prečítal dve či tri knižky, vie sa dobre smiať a bľabotaním rozveselovať ostatných. Keďže smiať sa vie každý, je celkom samozrejmé, že každý mu rozumie a každý sa tak stáva automaticky odborníkom na zen, takže rady zenových odborníkov utešene rastú (ako už skonštatoval niekto iný, sú iba dva druhy zenových expertov: tí, čo vedia o tom, že sú experti na zen – a tí, čo o tom nevedia) a celkom samozrejme sa postupne zisťuje, že zen bol slovenským špecifikom odpradávna a že zákonite existujú slovenské postupnosti zenu (napríklad že niekoho babička bola slovenským zenovým patriarchom – alebo taoistickým, to už je prašť jako uhoď, v oboch je predsa účelom sa smiať a čosi bľabotať). Ľudové porekadlo vraví, že smiech spája ľudi a mnohonásobne to platí pre prívržencov zenu: smiech nielenže spája zenových adeptov, ale automaticky im dáva právo dávať rady tým, ktorí preferujú iné spôsoby humoru, aby sa smiali tým zenovým, tým správnym, rozumej “tým ich” spôsobom – veď oni všetci tým druhým chcú len dobre, len aby nemali žalúdočnú nevoľnosť. Rovnako obľúbené sú vysoko kvalitné rady typu “Pusti sa!”, vytríbený a jemnulinký humor typu “BÚÚÚ”, prípadne konštatovania “Si pripútaný k tomu”, a keď sa nedá, tak “Si pripútaný k onomu” (to a ono sú samozrejme protiklady). Keďže som v oblasti skutočného zenu iba amatér, verím, že experti ma v reakciách na tento môj článoček doplnia o mnohé ďalšie skvostné výroky a vopred im za to veľmi pekne ďakujem.

Zostáva niekoľko nezodpovedaných otázok – jednou z nich je, čo s tými pomýlenými, ktorých smiech a bľabotanie nijako zvlášť nezaujíma, ktorí sa otvorene priznajú, že žiadneho stáleho učiteľa nemajú a napriek tomu sa snažia praktikovať a meditovať, poctivo sa dobrať aspoň o krôčik ďalej, namiesto toho, aby o tom prednášali a písali bláboly na internete. Viem, že takých ľudi je stále nemálo a viem, že bez prítomnosti čo len jediného stáleho mnícha či aspoň skúseného laického učiteľa na Slovensku to majú veľmi neľahké. Môžem im nanajvýš vyjadriť moju slovnú podporu a prianie, aby sa nevzdávali. Stojí to za to, rozhodne.

Život v tom druhom kláštore bol omnoho voľnejší – mnísi sa mali povinne zúčastňovať akurát ranných modlitieb, inak ich harmonogram závisel od nich, v podstate si mohli robiť, čo chceli. Mňa v tom čase už ďaleko viac než Soto a Rinzai zaujímali šrílanské a barmské theravádové (ortodoxné) meditačné postupy, ktoré som praktikoval s rôznymi učiteľmi, bývajúc stále v tom istom zenovom kláštore. Naplno som sa venoval aj štúdiu bojových umení a keďže tie vznikli z taoizmu, tak aj taoizmu. Pomaly som prestával rozlišovať medzi buddhizmom, zenom, bojovými umeniami, taoistickou alchýmiou či tradičnou čínskou medicínou, všetko to splynulo do jedného prúdu sebapoznávania, veľmi jasne si uvedomujúc, že celý ten prúd má korene a vychádza z rokov tej jednotvárnej a neútešnej rutiny života v prvom kláštore. Vrátil som sa na začiatok. Svet je ten istý a predsa iný. Smiech ma už vôbec nezaujímal. Časom mi “starký“ stále častejsie naznačoval, že by som si konečne mal nájsť pár žiakov a začať ich učiť a keďže som o to nemal záujem, napokon sa uchýlil do ďalšieho ústrania ešte hlbšie v horách. Zostávať v kláštore bez neho nemalo význam, a aj ja som odišiel z klastora. A keď som po čase stretol svojho prvého zenového učiteľa, obaja sme sa z obďaleč (bol ako vždy v spoločnosti iných ľudí a necítil som potrebu ho rušiť) na seba usmiali a jemne pokyvkali hlavou. Poznal som, že on to tiež vidí a vie. Síce sa zo mňa napokon nestal ten báječný chlapík sršiaci ostrovtipom a zmietajúci sa pod stolom v salvách smiechu, zrejme pretože to, čo som študoval, vôbec nebol zen (ako som neskôr zistil z debát na internete, kde experti jednoznačne tvrdia, že zen je smiech a bľabotanie a dokazujú to aj enormným množstvom zenovej literatúry a inými hodnovernými dôkazmi), ale už ma to netrápi – som si istý, že tento skutočný a veselý zen v našich podmienkach nezahynie, že sa vždy nájde dostatok expertov, ktorí veselý zen budú šíriť a ktorí budú vychovávať ďalších expertov aj naďalej verejnými prednáškami a diskusiami na internetových fórach. A že títo experti ma poučia, čo robiť, až ma napokon predsa len začnú pokúšať žalúdočné vredy.