Človek sa stáva buddhistickým mníchom zvyčajne kvôli tomu, aby zanechal svetské túžby a praktikovaním dosiahol „prebudenie“, buddhovstvo. Maratónski mnísi túto prax doťahujú až do extrému. Po niekoľkých rokoch noviciátu môžu absolvovať „tisícdňový maratón“, ktorý ich privedie až na samotné rozhranie života a smrti a pravdepodobne im spôsobí zážitky, na ktoré do smrti nezabudnú. :-) Nie je to maratón či beh v pravom zmysle, je to púť po posvätných miestach na posvätnej hore Hiei – avšak vo veľmi rapídnom tempe.

Čínsku školu Tiantai založil Zhi Yi [Č´ I] (538–597) a v priebehu niekoľkých storočí sa šírením buddhizmu dostala do Japonska, kde v deviatom storočí (údajne roku 831) patriarcha japonskej školy Tendai Saichō [Saičó] mal sen, v ktorom obdržal zjavenie, že hora Hiei je posvätná a že by mal často navštevovat jej posvätné miesta. Saichō vzal svoju víziu doslovne a takmer celý život strávil túlaním sa po hore. Tradícia sa zrodila, ďalší mnísi nasledovali, avšak súčasne sa vykryštalizovala i jej extrémna forma „tisíc-dňového maratónu“ (majme stále na pamäti, že je to tisícdňová púť po posvätných miestach), ktorý je tak náročný, že od roku 1885 ho dokázalo absolvovať iba 46 mníchov, pričom iba dvaja ho absolvovali dvakrát a jeden zahynul pri treťom maratóne. Taktne sa mlčí o tom, koľko mníchov pri maratóne zahynulo, ale bezmenných hrobov je na hore nemálo…

Nádejný mních-maratónec najprv absolvuje úvodných 100 maratónov, takpovediac „na zahriatie“. Týchto prvých 100 maratónov absolvuje v jednej šnúre za 100 dní, pričom denne absolvuje zhruba 40 kilometrov.

Na samotnom začiatku dostane mních biely odev, šnúru a dýku. Biela je v Ázii farbou smrti a je to vlastne mníchove pohrebné rúcho, pretože v prípade, že nedokáže maratón dokončiť, podľa tradície musí spáchať samovraždu obesením či klasickým seppuku, rozpáraním brucha.

Mních vstáva o polnoci, zúčastní sa hodinovej buddhistickej ceremónie, dostane najesť miso polievky a trochu ryže, zoberie si obetné predmety, ktoré bude obetovať v rôznych svätyniach na hore, a svoj ruženec. Vyráža na cestu zhruba 1.30 po polnoci a vracia sa do kláštora medzi 7.30 a 9.30. To znamená, že väčšinu maratónu absolvuje takmer potme, iba s lampášom v ruke. Na nohách ma slamené sandále, bez ponožiek, a to aj v najtvrdšej zime. Keďže počas jedného maratónu zničí niekoľko sandálov, nesie si so sebou aj pár náhradných. V polobehu-polochôdzi, štýle starom zhruba tisíc rokov, s očami uprenými 100 krokov vopred, v stabilnom rytme bez ohľadu na to, či ide hore kopcom alebo dole kopcom, robí svoju obchôdzku horou, zastaviac sa iba vykonať patričné obrady na 250-tich posvätných miestach, pričom niektoré z nich sú bezmenné hroby jeho predchodcov, ktorí nedokončili to, na čom pracuje práve teraz on sám – a s istotou, že ak maratón nedokončí, k hrobom na hore pribudne jeden ďalší. Útešná myšlienka...

Ak úspešne absolvuje celý 100-dňový maratón, môže svojich predstavených požiadať o povolenie absolvovať maratón 1000-dňový a ak súhlas dostane, čaká ho buď smrť alebo titul Daigyoman ajari, Svätý majster asketickej praxe. Tisícdňový maratón zaberie zhruba sedem rokov a je členený nasledovne:

1. až 3. rok: 300 maratónov počas troch rokov, vždy 100 maratónov v jednej šnúre, približne 27 km denne.

4. rok: 200 maratónov v jednej šnúre, 27 km denne. Od štvrtého roku má mních povolené nosiť ponožky a palicu.

5. rok: 200 maratónov v jednej šnúre, 27 km denne.

Na konci piateho roku, po absolvovaní 700 (+ úvodných 100) maratónov sa mních musí podrobiť rituálu doiri. Počas deviatich dní sedí v plnej lotosovej pozícii (to znamená v sede so skríženými nohami, pričom chodidlo ľavej nohy spočíva na stehne pravej nohy a chodidlo pravej nohy na stehne ľavej nohy) a polorecituje, polospieva príslušné mantry - avšak bez akejkoľvek stravy, pitia a spánku!!! Pôvodne 10-dňový rituál bol neskôr skrátený na 9 (jeden prameň uvádza iba 7 a pol dní, všetky ostatné mne dostupné pramene hovoria o 9-tich dňoch) z čisto prozaických dôvodov: príliš veľa mníchov pri ňom umrelo.

I keď som v pomerne solídnej fyzickej kondícii, nerobilo mi problém prejsť niekoľko 50-kilometrových pochodov, dosť ťažko si viem predstaviť, že by som to mal absolvovať 100 dní za sebou, bez možnosti mať čo len jeden deň prestávku. Avšak hoci s ťažkosťou, ale ešte stále to považujem za možné. Čo však považujem za naprosté šialenstvo a absolútnu nemožnosť, je onen rituál doiri. Zúčastnil som sa niekoľkých sedemdňových meditačných sústredení, ale sedieť *nepretržite* 24 hodín (s jednou-jedinou výnimkou denne) po dobu sedem a pol dní, v plnej lotosovej pozícii, bez jedla, pitia, spánku, nuž, to považujem za čistú samovraždu... Ako to mnísi robia?

Podľa ich vlastných slov, hlad je tým najmenším a najzanedbateľnejším utrpením v celom rituáli. Piaty deň je mních tak dehydrovaný, že v ústach cíti pachuť svojej vlastnej krvi. Avšak ešte horšie je sedenie v lotosovej pozícii so vzpriameným chrbtom, pretože dvaja mladí mnísi-pomocníci dávajú pozor, aby mních sedel v predpísanej pozícii. Nie div, už takmer ani nie je človek, je kdesi na rozhraní človeka a boha, či už je takmer boh – a ako taký, nemá právo sedieť ako človek, zhrbený či nepozorný. Jediná úľava z tohto sedenia je každodenné obetovanie vody. Mních ma povolené o druhej v noci vstať, musí prejsť k studni, nabrať vodu a obetovať ju na oltár Fudō Myōō(a), ktorý v japonskom buddhizme predstavuje Nekonečného bodhisatvu nekonečného svetla, božstvo, ktorého nekonečnú energiu bude mních osobne stelesňovať po dokončení maratónu. Vtedy má tiež moznosť si vypláchnuť ústa vodou, ale vodu nesmie piť. Kým v prvé dni táto obeta (celková vzdialenosť je asi 200 metrov) zaberie pár minút, po niekoľkých dňoch mníchovi trvá hodinu až hodinu a pol, kým sa dopotáca (za pomoci dvoch pomocníkov, ktorí ho môžu iba podopierať, ale nemôžu mu pomáhať v chôdzi) k oltáru a späť. Mnísi, ktorí to absolvovali, tvrdia, že v danom stave je mních v úplne odlišnom, veľmi jasnom a nezvyčajne čistom stave vedomia. Cíti, ako telo samo od seba nasáva všadeprítomnú horskú hmlu a vzdušnú vlhkosť, počuje dunivý rachot popola padajúceho zo zapálenej vonnej tyčinky, cíti vôňu jedál pripravovaných desiatky kilometrov od hory... Počas rituálu mních zvyčajne stratí štvrtinu svojej telesnej hmotnosti a preto má po rituáli tri týždne na obnovu svojich telesných a psychických síl.

6. rok: 100 maratónov v jednej šnúre, avšak už nie 27 km denne, ale 60 km denne, čo zaberie 14-15 hodín chôdze-behu.

7. rok má už iba dva 100-dňové maratóny. V prvom maratóne mních absolvuje denne 84 km v uliciach mesta Kyoto, dávajúc požehnanie stovkám a tisíckam ľudí, pre ktorých už nie je človekom. Počas tohto ultra-maratónu siedmeho roku mních ma neustále za sebou dvoch mníchov pomocníkov, ktorí nosia so sebou skladaciu stoličku, aby si mních-maratónec mohol odpočinúť v ktoromkoľvek možnom okamžiku, keď na semafore naskočí červená, či nastanú akékoľvek iné dočasné prekážky. Každá sekunda spánku je dobrá – mních sa totiž pohybuje denne okolo 20-22 hodín a na spánok mu zostávajú asi tak dve hodiny. Pretože tých 84 kilometrov predstavuje dva maratóny tradičného „gréckeho štýlu“ denne – a to sa deje 100 dní za sebou v jednej šnúre, bez akejkoľvek prestávky! Na to človek nemá slov, to je proste nepredstaviteľné, ľudsky nemožné, neskutočné. A predsa sa to deje... Podľa fyziológov by mal človek pri takejto námahe strácať 7 až 10 kilogramov každý mesiac a nik nevie vysvetliť, ako je možné takúto námahu vôbec prežiť... V druhom, záverečnom a „rozlúčkovom“ maratóne sa mních vracia tam, kde začínal: 27 km po 100 dní na hore Hiei.

Mních-maratónec tak absolvuje celkove vyše 46 tisíc kilometrov, čo je viac ako obvod zemegule. Posledné kroky pred chrámom na hore Hiei a je koniec. Skutočne? Nie celkom. Vždy je možné ísť ešte ďalej – o dva či tri roky neskôr sa maratónec môže zúčastniť ďalšieho rituálu. A je to taký rituál, že človeku vstávajú dupkom vlasy na hlave. Od druhej svetovej vojny ho absolvovalo iba šesť mníchov. Šesť! Je to Obrad ohňa.

Mních, ktorý sa rozhodne uskutočniť tento záverečný obrad, sa najprv postí 100 dní – konzumuje iba koreňovú zeleninu, varené borovicové ihličie, orechy a vodu. Účelom je vylúčiť z tela akúkoľvek prebytočnú vodu, doslovne zaživa vysušiť a mumifikovať telo, takže nepríde k úmrtiu následkom prílišného vyparovania sa telesných tekutín počas obradu.

Samotný obrad trvá osem dní a pozostáva zo sedenia pred rozblčaným ohňom za súčasného recitovania 100 000 mantier k Fudō Myōō(ovi) a vhadzovania písaných modlitieb veriacich do rozpáleného ohňa (modlitby sa dymom dostávajú do nebies). Hoci mních ma povolené trochu spánku, stále však posediačky pred ohňom, v obrovskej horúčave. Nie nadarmo mnísi považujú túto skúšku ohňom za najťažšiu časť ich praxe.

Buddha samotný hlásal strednú cestu, stred medzi dvoma extrémami asketizmu a pôžitkárstva. Sám praktikoval askézu (podľa legiend sa živil iba jedným horčičným či sezamovým semienkom denne), dostal sa na samotný okraj života a smrti, poznal, že tade cesta nevedie a až potom dosiahol prebudenie (ale aj tak si vtedy povedal, že bude sedieť až dovtedy, pokiaľ buď nedosiahne pravdu alebo neumrie). Možno sa niekomu môže zdať, že asketizmus maratónskych mníchov na hore Hiei je extrémny – a bude to pravda. Vlastná smrť je však malicherná cena za poznanie vlastnej nekonečnosti, nekonečnosti každého z nás.

Opát jedného z kláštorov hovorí: „Bolesť nie je dôležitá. Bolesť je iba znak úsilia, ktoré vložíte do splnenia svojej úlohy. Čo je dôležité, je, že keď človek zameria svoju myseľ na dosiahnutie čohosi, začne chápať vnútornú silu, ktorú má.“

Jeden z mníchov odpovedal na otázku, akú skúsenosť z maratónu získal, nasledovne: „Vďačnosť za učenie prebudených, vďačnosť za zázraky prírody, vďačnosť za láskavosť a štedrosť ľudských bytostí, vďačnosť za príležitosť praktikovať – vďačnosť, nie asketizmus, je princípom 1000-dňového maratónu.“

Mnísi teda nepraktikujú pre seba samých, pre svoje vlastné poznanie a osobné prebudenie. Počas prvých piatich rokov mních trávi svoj čas v samote svojho tela, svojej bolesti, a svojej hory a pomaly sa stáva tým telom, tou bolesťou, tou horou. Neskôr však, obzvlášť po absolvovaní near-death experience (stavu blízko smrti) počas rituálu doiri, sa mníchov asketizmus stáva praxou pre všetkých, napríklad tým, že praktikuje v uliciach Kyota, či pálením modlitieb v Ohňovom obrade. Nakoniec sa mních stáva legendou – legendou, o ktorej sa hovorí v domácnostiach a z ktorej čerpajú silu i tí najslabší.

Mních Sakai, jediný žijúci mních, ktorý absolvoval maratón dvakrát, hovorí: „Ľudský život je ako sviečka. Ak sa spáli iba do polovice, neprinesie to nikomu nič. Chcem, aby plameň môjho praktikovania pohltil moju sviečku úplne a aby spôsobil svetlo, ktoré osvetlí tisícky miest. Moja prax je žiť z celého srdca, s vďačnosťou a bez ľútosti. Prax nemá začiatok ani koniec, a keď prax a denný život sú jedným, to je skutočný buddhizmus.“