Človek sa stáva buddhistickým mníchom zvyčajne kvôlitomu, aby zanechal svetské túžby a praktikovaním dosiahol „prebudenie“, buddhovstvo. Maratónskimnísi túto prax doťahujú až do extrému. Po niekoľkých rokoch noviciátu môžuabsolvovať „tisícdňovýmaratón“, ktorý ich privedie až na samotné rozhranie života a smrti a pravdepodobneim spôsobí zážitky, na ktoré do smrti nezabudnú. :-) Nie je to maratón či beh vpravom zmysle, je to púť po posvätných miestach na posvätnej hore Hiei – avšakvo veľmi rapídnom tempe.
Čínsku školu Tiantai založil Zhi Yi [Č´ I] (538–597) a v priebehu niekoľkých storočí sa šírením buddhizmu dostala do Japonska,kde v deviatom storočí (údajne roku 831) patriarcha japonskej školy Tendai Saichō [Saičó] mal sen, vktorom obdržal zjavenie, že hora Hiei je posvätná a že by mal často navštevovatjej posvätné miesta. Saichō vzal svoju víziudoslovne a takmer celý život strávil túlaním sa po hore. Tradícia sa zrodila,ďalší mnísi nasledovali, avšak súčasne sa vykryštalizovala i jej extrémna forma„tisíc-dňovéhomaratónu“ (majme stále na pamäti, že je to tisícdňová púť po posvätnýchmiestach), ktorý je tak náročný, že od roku 1885 ho dokázalo absolvovať iba 46 mníchov,pričom iba dvaja ho absolvovali dvakrát a jeden zahynul pri treťom maratóne.Taktne sa mlčí o tom, koľko mníchov pri maratóne zahynulo, ale bezmennýchhrobov je na hore nemálo…
Nádejný mních-maratónec najprv absolvuje úvodných 100 maratónov, takpovediac„na zahriatie“. Týchto prvých 100 maratónov absolvuje v jednej šnúre za 100 dní,pričom denne absolvuje zhruba 40 kilometrov.
Na samotnom začiatku dostane mních biely odev, šnúru a dýku. Biela je v Áziifarbou smrti a je to vlastne mníchove pohrebné rúcho, pretože v prípade, ženedokáže maratón dokončiť, podľa tradície musí spáchať samovraždu obesením čiklasickým seppuku, rozpáraním brucha.
Mních vstáva o polnoci, zúčastní sa hodinovej buddhistickej ceremónie,dostane najesť miso polievky a trochu ryže, zoberie si obetné predmety, ktorébude obetovať v rôznych svätyniach na hore, a svoj ruženec. Vyráža na cestuzhruba 1.30 po polnoci a vracia sa do kláštora medzi 7.30 a 9.30. To znamená, že väčšinu maratónu absolvujetakmer potme, iba s lampášom v ruke. Na nohách ma slamené sandále, bez ponožiek,a to aj v najtvrdšej zime. Keďže počas jedného maratónu zničí niekoľkosandálov, nesie si so sebou aj pár náhradných. V polobehu-polochôdzi, štýlestarom zhruba tisíc rokov, s očami uprenými 100 krokov vopred, v stabilnomrytme bez ohľadu na to, či ide hore kopcom alebo dole kopcom, robí svoju obchôdzkuhorou, zastaviac sa iba vykonať patričné obrady na 250-tich posvätnýchmiestach, pričom niektoré z nich sú bezmenné hroby jeho predchodcov, ktorínedokončili to, na čom pracuje práve teraz on sám – a s istotou, že ak maratónnedokončí, k hrobom na hore pribudne jeden ďalší. Útešná myšlienka...
Ak úspešne absolvuje celý 100-dňový maratón, môže svojich predstavených požiadaťo povolenie absolvovať maratón 1000-dňový a ak súhlas dostane, čaká ho buď smrťalebo titul Daigyoman ajari, Svätý majster asketickej praxe. Tisícdňový maratónzaberie zhruba sedem rokov a je členený nasledovne:
1. až 3. rok: 300 maratónov počas trochrokov, vždy 100 maratónov v jednej šnúre, približne 27 km denne.
4. rok: 200 maratónov v jednej šnúre,27 km denne. Odštvrtého roku má mních povolené nosiť ponožky a palicu.
5. rok: 200 maratónov v jednej šnúre,27 km denne.
Na konci piateho roku, po absolvovaní 700 (+ úvodných 100) maratónov samních musí podrobiť rituálu doiri. Počas deviatich dní sedí v plnej lotosovejpozícii (to znamená v sede so skríženými nohami, pričom chodidlo ľavej nohyspočíva na stehne pravej nohy a chodidlo pravej nohy na stehne ľavej nohy) apolorecituje, polospieva príslušné mantry - avšak bez akejkoľvek stravy, pitiaa spánku!!! Pôvodne 10-dňový rituál bol neskôr skrátený na 9 (jeden prameň uvádzaiba 7 a pol dní, všetky ostatnémne dostupné pramene hovoria o 9-tich dňoch) z čisto prozaických dôvodov:príliš veľa mníchov pri ňom umrelo.
I keď som vpomerne solídnej fyzickej kondícii, nerobilo mi problém prejsť niekoľko50-kilometrových pochodov, dosť ťažko si viem predstaviť, že by som to malabsolvovať 100 dní za sebou, bez možnosti mať čo len jeden deň prestávku. Avšakhoci s ťažkosťou, ale ešte stále to považujem za možné. Čo však považujem zanaprosté šialenstvo a absolútnu nemožnosť, je onen rituál doiri. Zúčastnil somsa niekoľkých sedemdňových meditačných sústredení, ale sedieť *nepretržite* 24hodín (s jednou-jedinou výnimkou denne) po dobu sedem a pol dní, v plnejlotosovej pozícii, bez jedla, pitia, spánku, nuž, to považujem za čistúsamovraždu... Ako to mnísi robia?
Podľa ich vlastných slov, hlad je tým najmenším a najzanedbateľnejšímutrpením v celom rituáli. Piaty deň je mních tak dehydrovaný, že v ústach cítipachuť svojej vlastnej krvi. Avšak ešte horšie je sedenie v lotosovej pozíciiso vzpriameným chrbtom, pretože dvaja mladí mnísi-pomocníci dávajú pozor, abymních sedel v predpísanej pozícii. Nie div, už takmer ani nie je človek, jekdesi na rozhraní človeka a boha, či už je takmer boh – a ako taký, nemá právosedieť ako človek, zhrbený či nepozorný. Jediná úľava z tohto sedenia je každodennéobetovanie vody. Mních ma povolené o druhej v noci vstať, musí prejsť k studni,nabrať vodu a obetovať ju na oltár Fudō Myōō(a), ktorý v japonskom buddhizmepredstavuje Nekonečného bodhisatvu nekonečného svetla, božstvo, ktoréhonekonečnú energiu bude mních osobne stelesňovať po dokončení maratónu. Vtedy má tiež moznosťsi vypláchnuť ústa vodou, ale vodu nesmie piť. Kým v prvé dni táto obeta (celkovávzdialenosť je asi 200 metrov) zaberie pár minút, po niekoľkých dňoch mníchovitrvá hodinu až hodinu a pol, kým sa dopotáca (za pomoci dvoch pomocníkov, ktorího môžu iba podopierať, ale nemôžu mu pomáhať v chôdzi) k oltáru a späť. Mnísi,ktorí to absolvovali, tvrdia, že v danom stave je mních v úplne odlišnom, veľmijasnom a nezvyčajne čistom stave vedomia. Cíti, ako telo samo od seba nasávavšadeprítomnú horskú hmlu a vzdušnú vlhkosť, počuje dunivý rachot popolapadajúceho zo zapálenej vonnej tyčinky, cíti vôňu jedál pripravovaných desiatkykilometrov od hory... Počas rituálu mních zvyčajne stratí štvrtinu svojejtelesnej hmotnosti a preto má po rituáli tri týždne na obnovu svojich telesnýcha psychických síl.
6. rok: 100 maratónov v jednej šnúre, avšak už nie 27 km denne, ale 60 km denne, čo zaberie 14-15 hodín chôdze-behu.
7. rok má už iba dva 100-dňovémaratóny. V prvom maratóne mních absolvuje denne 84 km v uliciach mesta Kyoto, dávajúc požehnanie stovkáma tisíckam ľudí, pre ktorých už nie je človekom. Počas tohto ultra-maratónusiedmeho roku mních ma neustále za sebou dvoch mníchov pomocníkov, ktorí nosiaso sebou skladaciu stoličku, aby si mních-maratónec mohol odpočinúť vktoromkoľvek možnom okamžiku, keď na semafore naskočí červená, či nastanúakékoľvek iné dočasné prekážky. Každá sekunda spánku je dobrá – mních sa totiž pohybujedenne okolo 20-22 hodín a na spánok mu zostávajú asi tak dve hodiny. Pretože tých84 kilometrov predstavuje dva maratóny tradičného „gréckeho štýlu“ denne – a tosa deje 100 dní za sebou v jednej šnúre, bez akejkoľvek prestávky! Na to človeknemá slov, to je proste nepredstaviteľné, ľudsky nemožné, neskutočné. A predsasa to deje... Podľa fyziológov by mal človek pri takejto námahe strácať 7 až 10kilogramov každý mesiac a nik nevie vysvetliť, ako je možné takúto námahu vôbecprežiť... V druhom, záverečnom a „rozlúčkovom“ maratóne sa mních vracia tam,kde začínal: 27 km po 100dní na hore Hiei.
Mních-maratónec tak absolvuje celkove vyše 46 tisíc kilometrov, čo je viacako obvod zemegule. Posledné kroky pred chrámom na hore Hiei a je koniec. Skutočne?Nie celkom. Vždy je možné ísť ešte ďalej – o dva či tri roky neskôr sa maratónecmôže zúčastniť ďalšieho rituálu. A je to taký rituál, že človeku vstávajúdupkom vlasy na hlave. Od druhej svetovej vojny ho absolvovalo iba šesť mníchov.Šesť! Je to Obrad ohňa.
Mních, ktorý sa rozhodne uskutočniť tento záverečný obrad, sa najprv postí100 dní – konzumuje iba koreňovú zeleninu, varené borovicové ihličie, orechy avodu. Účelom je vylúčiť z tela akúkoľvek prebytočnú vodu, doslovne zaživa vysušiťa mumifikovať telo, takže nepríde k úmrtiu následkom prílišného vyparovania satelesných tekutín počas obradu.
Samotný obrad trvá osem dní a pozostáva zo sedenia pred rozblčaným ohňom zasúčasného recitovania 100 000 mantier k Fudō Myōō(ovi) a vhadzovania písaných modlitieb veriacich dorozpáleného ohňa (modlitby sa dymom dostávajú do nebies). Hoci mních ma povolenétrochu spánku, stále však posediačky pred ohňom, v obrovskej horúčave. Nienadarmo mnísi považujú túto skúšku ohňom za najťažšiu časť ich praxe.
Buddha samotný hlásal strednú cestu, stred medzi dvoma extrémami asketizmua pôžitkárstva. Sám praktikoval askézu (podľa legiend sa živil iba jedným horčičnýmči sezamovým semienkom denne), dostal sa na samotný okraj života a smrti,poznal, že tade cesta nevedie a až potom dosiahol prebudenie (ale aj tak si vtedypovedal, že bude sedieť až dovtedy, pokiaľ buď nedosiahne pravdu aleboneumrie). Možno sa niekomu môže zdať, že asketizmus maratónskych mníchov nahore Hiei je extrémny – a bude to pravda. Vlastná smrť je však malicherná cenaza poznanie vlastnej nekonečnosti, nekonečnosti každého z nás.
Opát jedného z kláštorov hovorí: „Bolesť nie je dôležitá. Bolesť je ibaznak úsilia, ktoré vložíte do splnenia svojej úlohy. Čo je dôležité, je, že keďčlovek zameria svoju myseľ na dosiahnutie čohosi, začne chápať vnútornú silu,ktorú má.“
Jeden z mníchov odpovedal na otázku, akú skúsenosť z maratónu získal,nasledovne: „Vďačnosť za učenie prebudených, vďačnosť za zázraky prírody, vďačnosťza láskavosť a štedrosť ľudských bytostí, vďačnosť za príležitosť praktikovať –vďačnosť, nie asketizmus, je princípom 1000-dňového maratónu.“
Mnísi teda nepraktikujú pre seba samých, pre svoje vlastné poznanie a osobnéprebudenie. Počas prvých piatich rokov mních trávi svoj čas v samote svojhotela, svojej bolesti, a svojej hory a pomaly sa stáva tým telom, tou bolesťou,tou horou. Neskôr však, obzvlášť po absolvovaní near-death experience (stavu blízkosmrti) počas rituálu doiri, sa mníchov asketizmus stáva praxou pre všetkých,napríklad tým, že praktikuje v uliciach Kyota, či pálením modlitieb v Ohňovomobrade. Nakoniec sa mních stáva legendou – legendou, o ktorej sa hovorí v domácnostiacha z ktorej čerpajú silu i tí najslabší.
Mních Sakai, jediný žijúci mních, ktorý absolvoval maratón dvakrát, hovorí:„Ľudský život je ako sviečka. Ak sa spáli iba do polovice, neprinesie to nikomunič. Chcem, aby plameň môjho praktikovania pohltil moju sviečku úplne a aby spôsobilsvetlo, ktoré osvetlí tisícky miest. Moja prax je žiť z celého srdca, s vďačnosťoua bez ľútosti. Prax nemá začiatok ani koniec, a keď prax a denný život sú jedným,to je skutočný buddhizmus.“
